Osteoartróza z pohľadu klinickej praxe
Osteoartróza je termín, s ktorým sa môžeme veľmi často stretnúť ako v humánnej, tak veterinárnej ortopédii. Už menej je však jasný skutočný význam a dôsledky tohto ochorenia. V tomto článku sa budeme zaoberať osteoartrózou skôr z pohľadu praktického, ako dopodrobna rozoberať biochemické a histologické zmeny prebiehajúce v postihnutej kĺbovej chrupavke.
Osteoartróza (OA) je ochorenie kĺbov charakterizované poškodením kĺbovej chrupavky a tvorbou nového tkaniva v ich okolí. Následkom je bolesť postihnutého kĺbu a krívanie. OA môže vzniknúť v akomkoľvek kĺbe a u akéhokoľvek plemena psov. Synonymami používanými pre OA sú artróza, osteoartritída, degeneratívne ochorenie kĺbov. Všetky tieto termíny vyjadrujú určité nejasnosti v príčinách vzniku a priebehu OA. Tradičné poňatie OA je nezápalové ochorenie, ale v poslednej dobe sa akcentuje aj prítomnosť zápalu v postihnutom kĺbe, pretože práve zápal je dôležitý pre jeden z hlavných príznakov OA - bolesť.
Hlavnými anatomickými štruktúrami kĺbu sú kĺbové plochy k sebe priliehajúcich kostí, ktoré sú pokryté chrupavkou. Práve chrupavka má v kĺbe úplne zásadný význam - jej povrch je hladký a zaisťuje bezproblémové kĺzanie kĺbových plôch. Štruktúra chrupavky, vďaka pružnosti a pevnosti, je schopná "odpružiť" nárazy vznikajúce pri pohybe. Hladkému kĺzaniu kĺbových plôch pomáha aj synovia, mazľavá tekutina vypĺňajúca kĺbovú dutinu, ktorá má význam aj pri výžive kĺbovej chrupavky. Celý kĺb je obklopený kĺbovým puzdrom, ktorý z neho vytvára do istej miery uzavretý celok. Pri OA dochádza najprv k poškodeniu kĺbovej chrupavky a následnému uvoľneniu chemických látok, ktoré toto poškodenie ďalej prehlbujú. V chrupavke postupne vznikajú trhliny, chrupavka sa stenšuje a stráca sa z nej voda, čím sa zhoršuje jej pružnosť.
Typickým znakom OA je vznik tzv. osteofytov, čo sú najskôr chrupavkovité a neskôr skostnatené výrastky, ktoré vyrastajú najmä vo vnútri kĺbu v tesnej blízkosti úponu kĺbového puzdra. Tieto výrastky zvyšujú tlak na kĺbové puzdro a zhoršujú bolestivosť. Mení sa i kvalita kosti priliehajúcej ku kĺbovým plochám, hlavne v zmysle zhoršenia pružnosti. Problematické na OA je, že sa jedná o progresívny proces, ktorého priebeh prakticky nemožno úplne zastaviť. Zmeny vzniknuté na kĺbovej chrupavke, priľahlých kostiach a kĺbovom puzdre sú síce do istej miery ovplyvniteľné, ale skôr v zmysle obmedzenia následkov OA, tzn. bolestivosti, než v zmysle úplného vyliečenia OA.
Podľa príčiny vzniku rozdeľujeme OA na primárnu a sekundárnu.
Primárna OA, ktorá je mimoriadne častá u ľudí, vzniká ako následok opotrebovania kĺbov vplyvom veku. Tento typ OA sa samozrejme vyskytuje aj u psov, ale s nižšou frekvenciou, než u človeka a spravidla nespôsobuje tak intenzívne klinické príznaky, ako OA sekundárna. Typicky sa s primárnou OA stretávame u psov starších ako 10 rokov, bez plemennej predispozície, u ktorých pozorujeme postupný nárast kĺbovej stuhnutosti, najmä po dlhšom odpočinku. Postihnutý pes môže mať problémy so vstávaním, niekoľko minút mu trvá, než sa rozhýbe, krok býva strnulý, skrátený. Znižuje sa ochota k pohybu. Postihnutých býva väčšinou viac kĺbov naraz, buď na všetkých 4 končatinách, alebo na oboch hrudných alebo panvových končatinách. Klinické príznaky však môžu nastúpiť aj náhle, to je dané možným traumatickým poškodením artrotického kĺbu a tzv. exacerbáciou OA. Tento termín vyjadruje náhly nástup klinických príznakov u kĺbu dlhodobo postihnutého OA, čo je ďalší typický znak tohto ochorenia. Exacerbácia môže vzniknúť napr. už spomínanou traumou kĺbu, ale je tiež závislá od počasia - najčastejšie pri náhlych zmenách teploty, vlhkosti a tlaku. Exacerbácia vzniknutá bolestivosťou kĺbov môže pretrvávať niekoľko dní, ale najčastejšie trvá 2-3 týždne.
Sekundárna OA je u psov častejšia a dá sa povedať, že aj závažnejšia, než primárna. Vzniká ako následok akéhokoľvek ochorenia kĺbu, ktoré tu pôsobí ako vyvolávajúca príčina. Najčastejšími primárnymi kĺbovými ochoreniami bývajú u psov vývojové poruchy - dysplázia bedrového kĺbu, dysplázia lakťového kĺbu, osteochondróza, Perthesova choroba (Legg Calvé Perthes), luxácia jabĺčka. Časté sú tiež traumatické postihnutia kĺbov - vnútrokĺbové zlomeniny, luxácia (vykĺbenie), poškodenie väzov - typická ruptúra predného skríženého väzu kolenného. Menej častou príčinou vzniku sekundárnej OA sú zápaly kĺbov, či už infekčné alebo neinfekčné. Tento typ OA má podobné príznaky ako primárna OA, s určitými rozdielmi. Spravidla je postihnutý len jeden alebo dva kĺby, čo vyvoláva krívanie na jednu alebo dve končatiny, krívanie je preto zreteľnejšie. Sekundárna OA vzniká výrazne rýchlejšie než primárna, preto sa s ňou môžeme stretnúť aj u mladých jedincov. Bolesť a krívanie bývajú silnejšie vzhľadom na príčinu a rozsah OA. Pri vyšetrení psa postihnutého OA sa stretávame s niekoľkými klinickými príznakmi. Najmä sa jedná o bolestivosť artrotického kĺbu, ktorého vyjadrenie je však závislé na povahe pacienta. V chronických prípadoch pri prehmatávaní kĺbu môžeme cítiť jeho opuch spôsobený zväčšením kĺbového puzdra, či prítomnosťou osteofytov a výpotku - tj. zmnožením vnútrokĺbnej tekutiny. Okrem vyššie spomínaných príznakov sa na potvrdenie diagnózy používa RTG vyšetrenie. Na RTG snímkach kĺbov postihnutých OA je typická tvorba osteofytov - kostných výrastkov v miestach úponu kĺbového puzdra, v pokročilých prípadoch vo vnútri a okolo celého kĺbu. Kosť priliehajúca ku kĺbovým plochám je sklerotická - mení sa jej štruktúra. Vždy je vhodné röntgenovať obe končatiny pre porovnanie. Na záver jedna dôležitá informácia - rozsah RTG zmien a prejav príznakov bolesti postihnutého kĺbu nie sú v priamej závislosti. Prejav bolesti totiž závisí nielen od rozsahu OA, ale aj na individuálnom prahu vnímania bolesti, váhe psa a primárnej príčine vzniku OA. Možnosti liečby OA môžete nájsť v nasledujúcom článku.
Pripravil: MVDr. Roman Skala, Veterinárna klinika Na Hrádku, Praha 2